DÁŽĎ

Dnes videla som na oblohe dúhu

a všetko vôkol zvláštne voňalo.

Moje myšlienky boli umyté

a v mysli len to čisté ostalo.

Povedal si: svet je veľký.

Ty veľké slová vravíš rád.

V mojom srdci jazva skrytá,

tam vryl ju navždy kamarát.

To nie sú slzy z mojích očí,

to z neba padá jarný dážď.

A tá dúha, ktorú zočíš,

to je môj svet vo farbách.

A oplatí sa pre svet plakať?

Či má svet takú hodnotu?

Môj svet si ty a preto plačem,

pre chvíľu smutnú, zmoknutú.

V mojej mysli už neprší,

ani dúhy tam už niet.

Niekto prišiel, všetko zotrel,

vzal spomienky z mladých liet.

Nenechal tam ani kvapku,

Čo bolo včera, toho už niet.

Spoza mrakov vyšlo slnko,

šli sme spolu k nemu – vpred.